Trh s dekarbonizačnými riešeniami v logistike prechádza tichým, ale zásadným prevratom. Externé uhlíkové kredity, ktoré ešte pred niekoľkými rokmi tvorili chrbticu environmentálnych záväzkov mnohých firiem, ustupujú insettingu, teda redukcii emisií priamo v hodnotovom reťazci. Zároveň rastie tlak na dôveryhodnosť samotného pojmu „zelená elektrina“. Emisná intenzita národných energetických sietí sa dramaticky líši a záručné listy pôvodu neposkytujú automaticky záruku nízkej uhlíkovej stopy.
Ešte pred niekoľkými rokmi bolo bežné, že logistické firmy kompenzovali emisie svojich klientov prostredníctvom externých uhlíkových kreditov. Najčastejšie financovaním projektov zalesňovania alebo ochrany lesov niekde na opačnom konci sveta. Tento model bol pohodlný, rýchlo realizovateľný a dobre predajný. Dnes ho čoraz viac nahrádzajú riešenia, ktoré emisie nekompenzujú dodatočne, ale znižujú ich priamo tam, kde vznikajú, teda v samotnom prepravnom reťazci.
Insetting, teda znižovanie emisií v rámci vlastného hodnotového reťazca firmy alebo jej dodávateľov, sa presadzuje ako štandard, ktorý dokáže obstáť nielen pred zákazníkmi, ale aj pred auditmi a regulačnými požiadavkami. Jednou z jeho praktických foriem je mechanizmus Book & Claim, pri ktorom certifikát preukazuje, že dané množstvo alternatívneho paliva alebo obnoviteľnej energie bolo skutočne vpravené do siete, pričom firma si jeho environmentálny prínos môže pripisovať bez fyzického prepojenia s konkrétnym zdrojom.
Posun je merateľný. „V súčasnosti sa naše portfólio dramaticky transformuje. Zatiaľ čo v minulosti dominovali externé uhlíkové kredity, napríklad podpora zalesňovania, dnes sa ťažisko presúva na insetting. Podiel insettingových riešení, ako je využívanie bioplynu či elektrifikácie cez mechanizmus Book & Claim, v našej ponuke rastie dvojciferným tempom a u našich progresívnych klientov tvorí insetting už väčšinu ich dekarbonizačného úsilia v doprave,“ hovorí Andrej Ott, Business Development Manager spoločnosti FM Logistic Slovensko. Výhľad do roku 2030 je podľa neho jednoznačný. Externé offsety sa stanú len doplnkovým nástrojom na pokrytie tých emisií, ktoré zatiaľ nie je možné redukovať priamo. Hlavný prúd bude tvoriť insetting, pretože „priamo transformuje logistický priemysel a buduje jeho odolnosť“.
Tento posun nie je len ideologický. Insetting je odpoveďou na meniaci sa regulačný rámec – od smernice CSRD, ktorá rozširuje povinné nefinančné reportovanie na tisícky európskych firiem, až po rastúce požiadavky na Scope 3 reporting. V tomto kontexte externé kredity jednoducho nestačia a väčšina štandardov im prikladá výrazne nižšiu váhu ako preukázateľným redukciám emisií v reálnom čase.
Tri piliere prístupu k zodpovednosti
Aby mohlo dôjsť k redukcii emisií, musí tomu predchádzať ich spoľahlivé meranie. Tu mnohé firmy narážajú na prvý problém. Dáta o emisiách na úrovni jednotlivých zásielok sú často nedostupné, neúplné alebo vypočítané pomocou generických koeficientov, ktoré nereflektujú skutočný energetický mix ani konkrétne prevádzkové podmienky. Bez presných vstupov je každá dekarbonizačná stratégia len hrubým odhadom.
Na tento problém je možné reagovať štruktúrovaným prístupom postaveným na troch pilieroch – meranie, optimalizácia, redukcia. „Prostredníctvom vlastnej platformy pre riadenie dodávateľského reťazca SPOT poskytujeme zákazníkom automatizované údaje o emisiách skleníkových plynov na úrovni jednotlivých zásielok, a to v súlade s medzinárodne uznávanými štandardmi. Táto transparentnosť umožňuje zákazníkom robiť informovanejšie a ekologicky zodpovednejšie logistické rozhodnutia – od optimalizácie trás cez lepšie využitie kapacít až po voľbu prepravných alternatív s nižšou emisnou stopou,“ opisuje Tibor Majzún, výkonný riaditeľ spoločnosti cargo-partner na Slovensku. Okrem dátovej transparentnosti ponúka firma klientom aj certifikované riešenia priamej redukcie, teda železničnú prepravu, elektrické nákladné vozidlá a alternatívne palivá vrátane udržateľného leteckého paliva (SAF), udržateľného námorného paliva (SMF) a hydrogenovaného rastlinného oleja (HVO).
Dátová transparentnosť na úrovni zásielky je dnes vstupnou podmienkou zmysluplného riadenia uhlíkovej stopy. Bez nej sa rozhodovanie o voľbe trasy, dopravcu či paliva opiera len o intuíciu a marketingové tvrdenia a Scope 3 reporting vykazovaný bez overiteľných vstupov obstojí pred externým auditom čoraz ťažšie.
Offsetovanie prestáva byť prijateľné
Otázka bodu zlomu, teda momentu, keď offsetovanie prestáva byť prijateľnou stratégiou, je pre logistický sektor stále aktuálnejšia. Odpoveď závisí od perspektívy. Inak ju vníma poskytovateľ logistických služieb, inak zákazník a inak regulátor. Spoločným menovateľom je však rastúci tlak na auditovateľnosť. Firmy, ktoré musia reportovať podľa CSRD alebo odpovedajú na dotazníky v rámci dodávateľského reťazca, potrebujú emisné dáta overiteľné externým auditom. „Bod zlomu nastáva v momente, keď sa legislatívne požiadavky, ako sú zelené certifikáty či uhlíkové dane, stretnú s tlakom koncových spotrebiteľov. Offsetovanie prestáva byť akceptovateľnou cestou v okamihu, keď už neprináša konkurenčnú výhodu, ale je vnímané len ako greenwashing. Pre moderné firmy je týmto bodom zlomu práve povinnosť reportovať podľa prísnych štandardov, kde sú uznávané len reálne redukcie v rámci hodnotového reťazca,“ konštatuje Andrej Ott.
V námornej preprave je tlak na zmenu rovnako zreteľný. Kuehne+Nagel napríklad ponúka klientom platformu Sea Explorer, ktorá presúva debatu o emisiách z účtovníctva do reálneho plánovania. Platforma prepočítava odhadované emisie CO₂e pre jednotlivé námorné riešenia podľa trasy, typu plavidla, rýchlosti, dopravcu, paliva a využitia kapacity. „Klienti tak nevidia len cenu a transit time, ale aj environmentálnu stopu každého variantu, čo im umožňuje robiť kvalifikované rozhodnutia medzi nákladmi, časom a emisiami,“ vysvetľuje Jana Mošovská, National Sea Logistics Manager spoločnosti Kuehne+Nagel.
Platforma teda odpovedá na otázku o emisiách nie ex post, ale v momente, keď sa zákazník rozhoduje. Z pohľadu Jany Mošovskej je bod zlomu pre offsetovanie zreteľný a nastáva vtedy, keď existujú dostupné alternatívy s nižšími emisiami a keď zákazníci a investori očakávajú preukázateľné znižovanie emisií v dodávateľskom reťazci, nielen ich zostatkové vyrovnávanie certifikátmi.
Zelená elektrina ako marketingový pojem
Pojem „zelená elektrina“ sa stal takou samozrejmou súčasťou firemného slovníka, že málokto spochybňuje, čo vlastne označuje. Za záručnými listami pôvodu, tzv. GoO (Guarantees of Origin), európskym certifikačným nástrojom preukazujúcim výrobu z obnoviteľného zdroja, sa skrýva komplikovanejšia realita. Certifikáty GoO nehovoria nič o tom, kedy a kde bola elektrina vyrobená ani aký je skutočný emisný koeficient siete, z ktorej ju zákazník odoberá.
Emisná intenzita národnej energetickej siete, teda koľko gramov CO₂ pripadá na kilowatthodinu skutočne dodanú do zásuvky, je parametrom, ktorý rozhoduje o reálnej uhlíkovej stope prevádzky. A tu sú rozdiely medzi európskymi krajinami obrovské. „Kľúčovým faktorom je emisná intenzita energetickej siete. Poľsko, kde väčšinu elektriny vyrábajú z uhlia, má carbon koeficient v stovkách gramov CO₂/kWh. Slovensko patrí vďaka jadrovej energetike medzi najčistejšie krajiny v EÚ a vo svete — pohybujeme sa na úrovni 48 až 70 g CO₂/kWh. Nie je teda energetická sieť ako energetická sieť a toto treba brať do úvahy pri každom výpočte uhlíkovej stopy,“ zdôrazňuje Ján Rapan, viceprezident Medzinárodného inštitútu výskumu klimatickej adaptácie (iCARI).
Upozorňuje pritom na ďalší rozšírený omyl: médiá aj firemné správy sa sústreďujú na inštalovanú kapacitu obnoviteľných zdrojov, nie na skutočne vyrobenú elektrinu. „Prívlastok ,zelený‘ je čistý marketingový ošiaľ, elektrónom je farba absolútne jedno. Ak máme budovať ciele spojené s energetikou, určite by sme nemali merať inštalovanú kapacitu obnoviteľných zdrojov, ale to, koľko z nich skutočne vyrábame. Tá nám je k ničomu, ráta sa to, čo máte v zásuvke,“ upozorňuje Ján Rapan.
Európska únia sa snaží tomuto problému čeliť sprísňovaním podmienok pre certifikáty GoO aj zavedením taxonómie udržateľných ekonomických aktivít. Firmy, ktoré chcú obstáť pred externým auditom, musia pracovať s reálnymi emisnými koeficientmi pre konkrétne krajiny a hodiny odberu, nie s priemernými globálnymi hodnotami ani s certifikátmi, ktoré fyzickú dodávku nízkoemisnej elektriny len symbolicky zastupujú.
Z offsetov sa stali „odpustky“
Uhlíkové offsety majú za sebou dekádu rastu, ale aj narastajúci počet škandálov, ktoré spochybňujú ich skutočnú klimatickú hodnotu. Globálne certifikačné autority, medzi ktoré patria Verra, Gold Standard, American Carbon Registry a Climate Action Reserve, vydali v uplynulých rokoch miliardy kreditov. Investigatívne médiá a akademické štúdie opakovane dokumentujú prípady, keď projekty na ochranu lesov certifikovali emisné úspory, ku ktorým reálne nedošlo. Nešlo len o okrajové pochybenia, ale o systematické nadhodnocovanie chránených plôch.
Ján Rapan mechanizmus lesných offsetov prirovnáva k predaju prísľubov. „Uhlíkové offsety fungujú napríklad tak, že sa rozhodnete zasadiť stromy na desiatich hektároch a začnete predávať poukážky s tvrdením, že zákazník práve ušetril 5 kilogramov CO₂. Problém je, že mladá sadenica má zanedbateľný výkon pri absorbovaní CO₂. Strom dosahuje maximum až vo veku 20 až 40 rokov a mnohé stromy sa tohto veku ani nedožijú, pretože sa skôr použijú na iné účely,“ vysvetľuje Ján Rapan. Výsledok je podľa neho jednoznačný. „Niekto vám predá povolenku, že raz v budúcnosti ten strom zhltne toľko CO₂. On vám dáva takzvaný prísľub, také odpustky. Môžete si to dať do výročnej správy alebo ESG formulára a ste celí šťastní. Ale v atmosfére sa nič nezmení. To je kreatívne účtovníctvo,“ hodnotí.
Problém nie je len v konkrétnych projektoch, ale v samotnej architektúre systému. Certifikačné autority fungujú ako súkromné subjekty bez záväznej regulácie na úrovni EÚ, ich metodiky sa líšia a audity majú rôznu hĺbku. Európska únia reaguje zavedením štandardu EU GBS a ďalšími nástrojmi, no komplexná regulácia trhu s uhlíkovými kreditmi zostáva nedokončenou kapitolou. Pre firmy to znamená reálne reputačné riziko, keďže offset kúpený dnes sa môže o dva roky ukázať ako pochybný.
Cesta von z bezobsažných esg reportov
Kvalita ESG reportov je v praxi veľmi nerovnomerná, a to nielen v oblasti offsetov, ale aj pri základnom výpočte uhlíkovej stopy. Rozšíreným problémom je používanie priemerných globálnych emisných koeficientov namiesto hodnôt zodpovedajúcich skutočnému geografickému a energetickému kontextu. Výsledné čísla vyzerajú presvedčivo, ale merajú niečo iné, ako čo tvrdí správa.
„Rovnaký problém sa vyskytuje pri firemných kalkuláciách. Je jedno, či máte flotilu 150 áut, či sú dieselové alebo benzínové, vyrobené v roku 1960 alebo včera. Excel im vypočíta rovnaké číslo za prejdený kilometer. To je katastrofa z pohľadu riadenia,“ upozorňuje Ján Rapan. Pridáva aj legislatívny rozmer problému. Firmy majú zákonnú povinnosť vypracovať ESG report, no nie je definované, čo sa stane, ak ho majú vypracovaný nekvalitne. „Výsledkom je, že mnohé firmy si len dajú urobiť report kvôli PR, nie preto, aby skutočne niečo merali alebo menili,“ konštatuje Ján Rapan.
Cesta von vedie cez kombináciu presného merania, reálnej redukcie a projektov skutočnej energetickej nezávislosti. iCARI realizuje v Brne jeden z najväčších PPP projektov v EÚ, kde prebytky z fotovoltiky neskladujú do batériových úložísk dovážaných z Číny, ale do ľadu vyrobeného zo zachytenej dažďovej vody. Ide o projekt, ktorý nestojí na certifikátoch ani prísľuboch budúcich absorpcií, ale na merateľnom a okamžitom efekte. Trh sa postupne nastavuje tak, aby podobné prístupy odmeňoval. Regulačný tlak CSRD, rastúce nároky veľkých odberateľov v rámci Scope 3 reportingu a sprísňujúce sa podmienky pre uznávanie uhlíkových kreditov vytvárajú prostredie, v ktorom reálna redukcia emisií prestáva byť marketingovým bonusom a stáva sa nevyhnutným predpokladom podnikania.
Článok pripravil Vladimír Maťo
„Zákazníkom poskytujeme detailné dáta o ich uhlíkovej stope a simulujeme vplyvy rôznych riešení, pretože naším cieľom nie je len predať zelenú službu, ale navrhnúť kombináciu, ktorá dáva ekonomický aj ekologický zmysel, napríklad konsolidáciu tokov v kombinácii s alternatívnymi palivami.“
Andrej Ott, Business Development Manager, FM Logistic Slovensko
„V Brne nám beží jeden z najväčších PPP projektov v EÚ — v areáli strednej školy testujeme uchovávanie prebytkov z fotovoltiky nie do batériových úložísk z Číny, ale do ľadu vyrobeného zo zachytenej dažďovej vody. Keď hovoríme o energetickej nezávislosti Európy, musíme robiť projekty, kde sme skutočne nezávislí.“
Ján Rapan, viceprezident, Medzinárodný inštitút výskumu klimatickej adaptácie
Prinášame vám ochutnávku z aktuálneho čísla časopisu Systémy Logistiky 107/2026.
Celý článok, ktorý bol publikovaný v rámci rubriky Zaostrené, si môžete prečítať v časopis Systémy Logistiky 107/2026, alebo aj na našej webovej stránke.
