Miera nezamestnanosti na Slovensku sa už dlhšie obdobie drží na nízkych hodnotách, priemerné čísla však nevystihujú situáciu vo všetkých regiónoch. Typický je najmä rozdiel medzi okresmi na západe krajiny, a na jej východe a juhu – kým v jednej časti čelia výzvam najmä zamestnávatelia, v druhej bojujú s problémami uchádzači o prácu. 

Hoci sa miera evidovanej nezamestnanosti na Slovensku už dlhodobo pohybuje okolo 5 %, regionálne rozdiely sú pomerne výrazné – napríklad v Bratislavskom kraji bolo na začiatku tohto roka len niečo vyše 3 % nezamestnaných, no v Prešovskom to bolo viac než 8 %. Taktiež počet disponibilných uchádzačov o zamestnanie bol v Prešovskom kraji v porovnaní s Bratislavským takmer trojnásobný.

Takže kým na západe krajiny sa trh práce prehrieva a mnohí zamestnávatelia bojujú s nedostatkom kandidátov, na východe a juhu je situácia opačná a uchádzači majú problém nájsť si prácu. Jedným z dôvodov, prečo slovenská ekonomika čelí týmto výzvam, je aj nízka mobilita pracovnej sily.

„Mobilita pracovnej sily patrí ku kľúčovým faktorom pružnosti pracovného trhu a tým aj úspešnosti ekonomiky. Či už ide o štrukturálnu mobilitu, teda presúvanie pracovníkov medzi rôznymi typmi zamestnania či odvetviami, alebo geografickú, to znamená migráciu medzi regiónmi. Slovensko pritom v oboch spomínaných typoch mobility pracovnej sily zaostáva za vyspelými krajinami,“ hovorí Jitka Kouba, riaditeľka marketingu personálnej agentúry Grafton Slovakia a Gi Group.

Chýba nám ochota, alebo skôr možnosť zmeniť náplň práce?

Jednou z bolestí slovenského trhu práce je nízka štrukturálna mobilita. Podľa Inštitútu finančnej politiky (ifp) je u nás najnižšia v rámci celej EÚ – z údajov ifp vyplýva, že svoj pracovný status zmenilo v roku 2023 na Slovensku len 3,8 % z celkového počtu ľudí v produktívnom veku, kým priemer EÚ je 11,7 %. Najvyššiu štrukturálnu mobilitu majú krajiny ako Fínsko, Dánsko, Lotyšsko či Rakúsko, a to od 17,5 % po necelých 14 %.

„Pre schopnosť reagovať na meniace sa podmienky na trhu práce je dnes viac než kedykoľvek predtým dôležité dopĺňanie zručností aj po ukončení formálneho vzdelávania. Celoživotné vzdelávanie však na Slovensku nie je dostatočne rozvinuté,“ konštatuje Jitka Kouba a pokračuje. „Dôvodom nízkej štrukturálnej mobility u nás totiž nemusí byť iba neochota ľudí vzdelávať sa. Môže za tým byť aj nedostatok možností či neochota zamestnávateľov investovať do zaškolenia uchádzačov s nedostatočnými skúsenosťami alebo znalosťami z daného oboru. Podľa nášho prieskumu sú napríklad školenia a kurzy žiadané u 82 % zamestnancov, dokonca podstatné sú pre 43 % z nich. Nezaujímajú len 18 % pracovníkov. Zamestnávatelia ich však poskytujú len 36 % pracovníkov. Individuálny rozpočet na osobný rast či uhradenie nákladov na certifikáty a medzinárodné skúšky dokonca patria u kancelárskych profesií do desiatky benefitov s najväčším rozdielom dopytu a ponuky,“ upresňuje manažérka personálnej agentúry Grafton.

Brzdou je aj nedostupnosť bývania

K dôvodom nedostatočného využitia disponibilnej pracovnej sily patrí u nás aj nízka geografická, respektíve regionálna mobilita. Slováci sa totiž za prácou sťahujú oveľa menej než v ostatných krajinách EÚ, ako vyplýva aj z dát Inštitútu zamestnanosti. Aj spružnenie trhu práce v tomto smere by pritom mohlo privrieť nožnice medzi dopytom zo strany firiem a ponukou uchádzačov.

„Ani pri regionálnej mobilite nemusí byť dôvodom neochota ľudí presťahovať sa za prácou. Často im v tom bránia objektívne okolnosti. Naša nedávna anketa napríklad ukázala, že len 28 % Slovákov by nebolo ochotných sa za prácou presťahovať. 33 % respondentov by za zaujímavou pracovnou ponukou odišlo bez váhania, 40 % by situáciu zvážilo podľa konkrétnej ponuky a okolností. Okrem atribútov práce samotnej, ako je výška mzdy alebo atraktívne benefity, je v tomto prípade rozhodujúcim faktorom tiež možnosť bývania,“ hovorí Jitka Kouba.

Pre Slovákov je typické „bývanie vo vlastnom“ – viac než 90 % ľudí u nás vlastní nehnuteľnosť, v ktorej býva. Európsky priemer je pritom menej než 60 %. Najmenej ľudí je takto zviazaných s nehnuteľnosťou vo vyspelých krajinách ako je Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko či Dánsko.

K tradičnej snahe vlastniť nehnuteľnosť, v ktorej človek býva, sa na Slovensku pridáva aj nedostupnosť nájomného bývania a vysoké ceny nehnuteľností v lokalitách s najnižšou nezamestnanosťou a najväčším dopytom po pracovnej sile. Kým napríklad v Bratislave bola v poslednom kvartáli minulého roka priemerná cena nehnuteľností na bývanie 3 316 €/m2, v Nitrianskom kraji to bolo 1 404 €/ m2 (štatistické údaje NBS). Podobne je to aj s cenami podnájmov. No a štátnych nájomných bytov je žalostne málo.

„Práve tieto okolnosti významne obmedzujú možnosti na migráciu záujemcov o prácu do ekonomicky silných regiónov. Aj dostupnejšie nájomné bývanie by tak mohlo výrazne pomôcť spružniť pracovný trh na Slovensku,“ uzatvára J. Kouba.